Mnoho ľudí sa v našom regióne nazdáva, že v žijeme v kapitalizme.
Oficiálne áno. Veď podnikať sa dá, kapitálový trh tu tiež celkom funguje.
Ja teraz však skôr myslím celkové nastavenie spoločnosti.
Kapitalizmu sa dodnes najbližšie priblížili iba Spojené štáty americké, aj to len v období tesne po občianskej vojne, počas približne 40-tich rokov, pokiaľ sa začali objavovať sociálne dávky Woodrowa Wilsona, či Rooseveltov "New Deal".
Paradoxne, práve v tomto období USA spravili svoj najväčší hospodársky pokrok, z ktorého ťažia ako svetová veľmoc dodnes.
Na Slovensku sme sa síce smerom ku kapitalizmu vybrali, ale ešte sme od neho v stále na míle vzidalení. Pričom mám dokonca pocit, že nám postupne asi aj mizne za roh.
Nie sme v tom sami. Rovnako je tomu dnes aj v USA, v kolíske "free marketu", kde sociálny štát nabral za posledné storočie enormné rozmery.
Jeden príklad za všetky:
Abraham Lincoln (170 rokov dozadu) mal v Bielom dome 2 asistentky a zvládol s nimi a so svojim kabinetom (bez internetu) úspešne zmanažovať občiansku vojnu.
Dnešné vládne výdavky USA "zožerú" 40% celkového HDP krajiny.
Šialené.
Ďalším pekným príkladom je milý bonmot o daniach, ktorý hovorí o tom, ako:
Najprv zaplatíš daň z príjmu, pričom z týchto už zdanených peňazí kupuješ majetok alebo tovar, zase s daňou. A na záver, platíš daň z majetku, ktorý si si kúpil z už raz zdanených príjmov.
O tom, že celkové bremeno všetkých vynútených platieb štátom v roku 2022 dosiahlo u nás viac ako neuveriteľných 63% príjmu zamestnanca s priemernou mzdou, som písal tu:
Matematika nepustí.
Mnoho zamestnaných ľudí dnes u nás pracuje viac ako 7 mesiacov z roka zadarmo.
Je pre mňa teda úsmevné, že ľudia, ktorí dnes u nás nadávajú na kapitalizmus, reálne vlastne stále z väčšej časti nadávajú na socializmus.
Štát totiž nevytvára hodnoty.
Len ich prerozdeľuje. Verejné služby bezpracne míňajú peniaze, ktoré však najprv musí niekto vyrobiť.
V štátnej správe neexistuje trhová cena ani ziskové prostredie.
Štát ani nevytvára žiadne pracovné miesta.
To dokáže iba živnostník alebo podnikateľ.
Logicky dnes kvôli týmto faktom nemám pred politikmi či úradníkmi dodnes žiadny prehnaný pocit rešpektu. V mojej hlave totiž obe skupiny ľudí platím(e) z mojich (našich) daní a obe skupiny sú teda v prvom rade mojimi (našimi) partnermi.
Nie pánmi.
Pre mňa osobne premiér, či prezident, nemusí byť líder, ani vodca.
To od politika nepotrebujem.
Politik je úradník, ktorý mi (nám) v prvom rade nemá robiť hanbu a má sa starať o chod štátu.
Nepotrebujem od neho príhovory, ani štátnické vízie.