Mnoho ľudí sa v našom regióne nazdáva, že v žijeme v kapitalizme.
Oficiálne áno. Veď podnikať sa dá, kapitálový trh tu tiež celkom funguje.
Ja teraz však skôr myslím celkové nastavenie spoločnosti.
Kapitalizmu sa dodnes najbližšie priblížili iba Spojené štáty americké, aj to len v období tesne po občianskej vojne, počas približne 40-tich rokov, pokiaľ sa začali objavovať sociálne dávky Woodrowa Wilsona, či Rooseveltov "New Deal".
Paradoxne, práve v tomto období USA spravili svoj najväčší hospodársky pokrok, z ktorého ťažia ako svetová veľmoc dodnes.
Na Slovensku sme sa síce smerom ku kapitalizmu vybrali, ale ešte sme od neho v stále na míle vzidalení. Pričom mám dokonca pocit, že nám postupne asi aj mizne za roh.
Nie sme v tom sami. Rovnako je tomu dnes aj v USA, v kolíske "free marketu", kde sociálny štát nabral za posledné storočie enormné rozmery.
Jeden príklad za všetky:
Abraham Lincoln (170 rokov dozadu) mal v Bielom dome 2 asistentky a zvládol s nimi a so svojim kabinetom (bez internetu) úspešne zmanažovať občiansku vojnu.
Dnešné vládne výdavky USA "zožerú" 40% celkového HDP krajiny.
Šialené.
Ďalším pekným príkladom je milý bonmot o daniach, ktorý hovorí o tom, ako:
Najprv zaplatíš daň z príjmu, pričom z týchto už zdanených peňazí kupuješ majetok alebo tovar, zase s daňou. A na záver, platíš daň z majetku, ktorý si si kúpil z už raz zdanených príjmov.
O tom, že celkové bremeno všetkých vynútených platieb štátom v roku 2022 dosiahlo u nás viac ako neuveriteľných 63% príjmu zamestnanca s priemernou mzdou, som písal tu:
Matematika nepustí.
Mnoho zamestnaných ľudí dnes u nás pracuje viac ako 7 mesiacov z roka zadarmo.
Je pre mňa teda úsmevné, že ľudia, ktorí dnes u nás nadávajú na kapitalizmus, reálne vlastne stále z väčšej časti nadávajú na socializmus.
Štát totiž nevytvára hodnoty.
Len ich prerozdeľuje. Verejné služby bezpracne míňajú peniaze, ktoré však najprv musí niekto vyrobiť.
V štátnej správe neexistuje trhová cena ani ziskové prostredie.
Štát ani nevytvára žiadne pracovné miesta.
To dokáže iba živnostník alebo podnikateľ.
Logicky dnes kvôli týmto faktom nemám pred politikmi či úradníkmi dodnes žiadny prehnaný pocit rešpektu. V mojej hlave totiž obe skupiny ľudí platím(e) z mojich (našich) daní a obe skupiny sú teda v prvom rade mojimi (našimi) partnermi.
Nie pánmi.
Pre mňa osobne premiér, či prezident, nemusí byť líder, ani vodca.
To od politika nepotrebujem.
Politik je úradník, ktorý mi (nám) v prvom rade nemá robiť hanbu a má sa starať o chod štátu.
Nepotrebujem od neho príhovory, ani štátnické vízie.
Z môjho pohľadu totiž nie je úlohou štátu zachraňovať ani vychovávať svojich občanov.
Štát má ochraňovať práva a majetok a zároveň má byť nenápadný a flexibilný.
Nič viac.
Štát tu tiež nie je preto, aby ľuďom garantoval prácu, majetok či sebavedomie.
Sám som napríklad dodnes nečerpal žiadnu štátnu podporu či dávku.
Spohodlnel by som. (viac o tom píšem tu)
V kapitalizme totiž platí (pre mňa) logická rovnica: Ak je človek málo produktívny, bude mať menej zdrojov, ako človek produktívnejší.
Inak povedané, ak si v práci ľahko nahraditeľný alebo ak nevytváraš žiadnu extra pridanú hodnotu, nečakaj nadštandardnú odmenu, či kvalitu života.
Žiadať teda viac pre seba, iba preto, lebo iný človek má viac (a ty sa cítiš málo docenený), nie je fér.
Nie je to fér k systému, ani k ostatným ľuďom.
Pocity človeka sú totiž druhoradé.
Keďže morálnym cieľom spoločnosti nemá byť obeta ani súcit.
Práve naopak.
Základné princípy majú byť založené na spravodlivosti v aktivitách, vo výsledkoch, v produkcii, v kreativite, v leadershipe, v budovaní či v pomáhaní ostatným (vyber si).
Spravodlivé teda nie je, keď sa menej produktívny človek chce mať rovnako dobre ako produktívny.
To je socializmus.
Ako z toho teda von?
Základná premisa znie jasne:
Osobná zodpovednosť za svoj príjem a za svoj kapitál vybudovaný na výsledkoch svojej práce.
Pričom jednou z možností ako svoj osobný kapitál budovať efektívne v čase, je inovácia kapitalizmu nazvaná investovanie.
Alebo ako sa hovorí: Najlepšie riešenie, ako pomôcť chudobným, je nebyť jedným z nich.
Investovanie, ako cesta von zo začarovaného kruhu so štátom za chrbtom.
Investovanie ako rozšírenie možností voľby.
Lebo čím viac možností voľby človek má, tým je slobodnejší.
Pričom samozrejme stále platí sloboda výberu.
Čo v praxi znamená, že si každý môže vybrať čo chce/nechce v živote robiť a ako produktívny pri tom bude.
Či koľko bude/nebude investovať a aké nástroje pri tom využije.
Moja pointa na záver?
Keď sa človek rozhodne zabojovať a prijať osobnú zodpovednosť za svoj život, častokrát zistí, že ho už až tak nezaujímajú večerné správy a politika, či zvaľovanie viny za svoj život na všetkých około.
Lebo to je stále socializmus. Socializmus myslenia.
A ten sa z hlavy vyháňa veľmi ťažko.
Je totiž jednoduchšie ukazovať prstom z okna, ako do zrkadla.
Tam však začína pokrok.
Pre celú spoločnosť.
Držte sa, súdruhovia.
Boris
FINANCIE KONZERVATÍVNE.