Dnes sa v USA oslavuje Deň Vďakyvzdania.
Niektorí ľudia u nás poznajú príbeh Puritánov, ktorí prežili zimu iba vďaka pomoci zo strany Indiánov.
Málokto už ale vie, že Indiáni pomáhali najmä preto, lebo pôvodný ekonomický systém kolónie Puritánov úplne zlyhal.
Puritáni do Ameriky neprišli so žiadnou ohromujúcou silou. Odišli na jeseň na preplnenej lodi, ktorá bola o niečo dlhšia ako tenisový kurt.
S malými zásobami. So 102 pasažiermi na palube, v stiesnených, mizerných podmienkach, prekonali Atlantický oceán počas ťažkej cesty trvajúcej asi dva mesiace.
Unikali však nielen pred náboženským prenasledovaním.
Chceli sa aj obrátiť chrbtom k tomu, čo považovali za materialistickú a chamtivú korupciu Starého sveta.
Kolónia Plymouth bola plánovaná ako komunistická utópia.
Inými slovami, dávno pred Marxom, snívali o socializme.
Guvernér tejto odvážnej kolónie, William Bradford, si do svojho denníka, ktorý je dodnes zachovnaý, napísal:
"Odňatie súkromného majetku a jeho prevod do spoločného vlastníctva spôsobí, že budeme šťastní a rozkvitnutí."
Začalo teda kolektívne hospodárenie.
- Celá komunita rozhodovala o tom, kedy a koľko treba zasiať, či kedy úrodu zožať a kto bude kde pracovať.
- Muži, ktorí pestovali úrodu a poľovali, nosili všetko do spoločného skladu.
- Ženy, ktoré prali bielizeň a varili, to robili pre všetkých, nielen pre svoje rodiny.
Cieľom bolo postaviť Nový Jeruzalem v novom svete, ktorý mal byť vybudovaný na základe spoločného zdieľania a sociálneho altruizmu.
Všetci pracovali spoločne a nepoznali žiadne súkromné vlastníctvo, ani samostatnosť.
Na prvý pohľad dokonalý scenár.
Čo však ukázala realita?
Kolonisti nezískali žiadnu bohatú úrodu, v ktorú dúfali.
Ani ducha spoločného a veselého bratstva.
Problémom bolo, že nikto nechcel pracovať. Každý sa totiž spoliehal na to, že prácu urobia iní.
Niektorí ľudia predstierali, že sú zranení.
Iní jedlo kradli.
Mladí muži sa sťažovali, že musia tráviť svoj čas prácou pre manželky a deti iných mužov, bez akejkoľvek odmeny.
Silní muži zase považovali za nespravodlivé bez kompenzácie robiť viac ako tí slabší.
Leniví členovia kolónie prichádzali do práce neskoro a pracovali pomaly.
S vedomím, že oni a ich rodiny mali dostať rovnaký podiel zo všetkého, čo skupina vyprodukovala, nevideli dôvod na to, aby boli vo svojom úsilí vytrvalejší.
Tvrdo pracujúci kolonisti teda začali byť nahnevaní, že ich úsilie bude prerozdelené medzi ich neschopných susedov.
Čoskoro aj oni sami začali do práce prichádzať neskro do práce a na poli sa už tak nepretrhli.
Kolektívna práca veľmi rýchlo vytvorila individuálnu nevôľu a demotiváciu.
Výsledok?
Dva roky tohto socializmu v praxi nechali nažive len zlomok pôvodného počtu kolonistov.
Tragédia sa blížila veľmi rýchlo.
Guvernér Bradford bol však našťastie príčetný človek.
Jeho riešenie? Zaviedol súkromné vlastníctvo a osobnú zodpovednosť.
Každej rodine pridelil pozemok, aby si mohla dopestovať vlastnú kukuricu. Ako si napísal do denníka:
„Všetky ruky boli zrazu pracovité, takže sa zasialo oveľa viac kukurice ako predtým. Zrazu sme mali obrovské prebytky.“
Akýkoľvek výnos, ktorý bol vyprodukovaný z vlastnej tvrdej práce, patril rodine a nebol prevedený do komunitného skladu.
Ľudia zrazu na polia chodili oveľa motivovanejší.
- Tí menej pracovití zrazu tiež začali pracovať.
- Tí najlenivejší postupne vymreli.
- Kolónia začala prosperovať. Vytvárala prebytky.
Založili sa teda obchody na výmenu tovaru s Indiánmi.
Zisky, ktoré sa dosiahli, umožnili splatiť dlhy u veriteľov vo Veľkej Británií.
Tento úspech a prosperita zároveň prilákali viac Európanov až sa kolónia postupne stala bohatým centrom Britského impéria.
Poučenie, či inšpirácia pre nás?
Pútnici sa naučili dôležitú lekciu.
Súkromné vlastníctvo znamenalo, že vzniklo úzke prepojenie medzi prácou a odmenou. Obchod sa rozbehol.
Jadrom kolónie sa stal pracovitý, produktívny a inovatívny jedinec.
Žiadny rozmaznaný či žiarlivý lenivec.
Bohužiaľ, aj po stovkách rokov, dodnes opakujeme rovnaké chyby ako Puritáni.
Socializmus je dnes napríklad medzi vysokoškolákmi v USA populárnejší ako kapitalizmus. Asi logicky, lebo na prvé počutie znie idea socializmu sexi:
Aby sa všetko delilo rovným dielom. Férovo. Spravodlivo.
Zneužívajúc pritom pojmy ako súcit, solidarita či ľudskosť, ktoré častokrát ľudí emočne zlomia k obhajobe ľudskej neschopnosti a priemernosti.
Prerozdeľovanie bohatstva, sociálne dávky pre menej produktívnych, či centrálne plánovania výmyslov...
To všetko spadá do nástrojov socializmu.
Stačí sa však iba trošku zamyslieť.
A možno sa nám podarí vykynožiť z nášho územia rakovinu, ktorú sme tu (oficiálne) mali medzi rokmi 1968 - 1989 a ktorá dodnes robí paseku (viď posledné voľby).
Vtedajšia generácia totiž vychovala tú dnešnú.
A určite sa ešte niečo prenesie aj na tie ďalšie.
Ono to ešte potrvá.
Základný princíp však platí dodnes, rovnako ako pri Puritánoch.
Nenaťahuj ruku. Nikto ťa nebude živiť. Ani štát.
Lebo to, čo človek dostane zadarmo, si aj tak neváži.
Lebo tam, kde je všetko spoločné, si každý ukradne toľko, koľko môže.
A to nakoniec vytvorí nedostatok.
A zrazu už nie je z čoho rozdávať.
Preto socialistom vždy raz "vyschnú" cudzie zdroje.
Práve naopak: Riešením je prevziať zodpovednosť za kvalitu svojho života.
Pracovať tvrdo a neočakávať, že verejnosť bude financovať všetky zlé rozhodnutia jednotlivcov. Aj keď výsledkom bude, že niekto bude mať viac ako jeho sused.
To už je ale problém toho suseda.
A on si ho musí vyriešiť bez toho, aby s tým otravoval spoločnosť okolo seba.
Poučme sa z chýb Puritánov.
Krásny deň Vďakyvzdania všetkým :)
P.S. Všetky moje ďalšie mudrovačky nájdeš na mojom webe.
Nechaj svoj email na: www.borisjankovsky.sk a získaj update vždy, keď napíšem niečo nové.
Boris
