So spoluzakladateľom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS a autorom newsletteru Zlé peniaze, dobrý život sme sa rozprávali jendak o filozofickych, ako aj o praktickych témach, týkajucich sa aktuálneho vývoja ekonomiky a spoločnosti.
1. Viackrát ste sa vyjadrili, že hlavným cieľom pri starostlivosti o osobné financie je najmä prežiť všetky prípadne riziká či komplikácie, ktoré sa môžu objaviť. Na akých základných pilieroch dnes odporúčate budovať stabilné osobné financie?
U mňa je to mentálne rozdelené na dve časti. Jednu volám finančná kondička a druhú finančná hygiena. Finančná kondička je cesta, ako sa snažiť zbohatnúť čo najskôr a s čo najmenšou prácou a tomuto sa ja osobne vôbec nevenujem. Nedávam horúce akciové tipy, neodporúčam konkrétne altcoiny ani nehovorím o tom, ako prepákovať nehnuteľnosť na to, aby ste boli šťastní a pasívne bohatý.
Skôr sa špecializujem na ten druhý spomenutý bod - finančnú hygienu, čo chápem ako dlhodobo platné princípy správania sa k svojmu majetku, aby si nielen udržal svoju hodnotu, ale aby pri danom riziku dosahoval aj primeraný trhový výnos.
Preferujem názov finančná hygiena pred pojmom finačná gramotnosť, nakoľko si nedovolím o rôznych lekároch, podnikateľoch a iných ľuďoch, ktorí riešia svoju profesiu a nemajú toľko poznania vo finančnom svete, tvrdiť, že by boli negramotní.
2. Ešte nám tu doznieva boj s infláciou v post-covidovom svete. Do toho o chvíľu prídu prezidentské voľby v Spojených štátoch, ktoré sú extrémne polarizované. Pridajme verejne komunikované ambície Číny prevziať globálne opraty moci či potenciál vzniku ďalších regionálnych vojenských konfliktov vo svete. Vyzerá to tak, že svet dnes žije v očakávaní, ako dopadnú najbližšie mesiace a predpovedať teda vývoj v roku 2024 je viac ako odvážne, no akým smerom sa podľa vás ako spoločnosť vyberieme ďalej?
Keď začnem infláciou, tá bola veľmi bolestivá pre množstvo ľudí. Slovenského sporiteľa konkrétne stála 30 % jeho celoživotných úspor za posledné 3 roky. Dnes už sme však v stave s opačným problémom, keď vo vyspelom svete zaznamenávame monetárnu defláciu. Pre mňa sú to dva rôzne príbehy.
V rámci Európy sme na hranici recesie, keď najväčšou výzvou bude nájsť cestu ako znovu rozbehnúť ekonomický rast. Týka sa to aj samotného Nemecka, ktoré zaznamenalo rapídny odliv energeticko náročných podnikov a ekonomicky nerastie.
Čo sa týka Spojených štátov, hlavným faktorom budú ich tohtoročné prezidentské voľby. USA v poslednej dobe doslova odignorovali fiškálnu zodpovednosť a po pandémii sa stále nevrátili do svojej „fiškálnej” kože. Vytvárajú krízové deficity, ktoré stimulujú rast ekonomiky napriek tomu, že už žiadna kríza v okolí nie je. Bude zaujímavé sledovať, ako tento príbeh dopadne. Európa sa viac trápi ekonomicky aj politicky a USA má dnes problém opitých politikov, ktorí si aktuálne kupujú hlasy do ďalších volieb a dlh tam rastie pomerne enormným tempom. Začínajú sa už aj objavovať hlasy, či je udrzateľný. Ja si osobne myslím, že to dlhodobo udržateľné nie je, no predpokladám, že riešením v dlhšom horizonte bude opätovné tlačenie peňazí, čo bude zase znamenať stratu hodnoty dolára. Uvidíme, v akej miere.
A čo sa týka Číny, spľasla im tam bublina v nehnuteľnostiach a posledné týždne im padá aj akciový trh. Komunisti panikária a nevedia, čo majú robiť. Je to dôsledok masívnej stimulácie čínskej vlády po finančnej kríze, fiškálnej aj monetárnej. Čína si vytvorila bubliny a aktuálne platí za svoje chyby. Momentálne som sám zvedavý, ako tieto problémy vyrieši, a či sa vráti k nejakému zdravému rastu alebo to bude naopak znamenať návrat k centráne riadenej ekonomike, čo by bola veľmi zlá správa pre všetkých tamojších investorov.
Za všetko hovorí aj nominálny výnos čínskeho akciového indexu, ktorý sa od roku 1992 rovná nule, pričom čínska ekonomika za totožné obdobie narástla viac ako 42-krát. To je pekná ilustrácia toho, že nie je akcia ako akcia. Bez dodržiavania vlastníckeho práva akcia nemusí priniesť výnos ani v rýchlo rastúcej ekonomike.
3. V nedávnych rozhovoroch ste spomenuli, ako sa mierne obávate toho, že ste sa v socializme nielen narodili, ale možno v ňom aj zomriete. V čom vnímate najväčšie riziká naplnenia tohto scenára? Existuje ešte spôsob, ako sa dostať z tejto cesty?
Tento môj pesimizmus začal cez pandémiu, keď som bol súčasťou rôznych poradných výborov a krízových skupín. Tam som spozoroval ochotu inklinovať k riešeniam, ktoré boli štandardom za socializmu, keď ľuďom prikážeme, čo budú robiť a nebudeme ich informovať o úplnej pravde, ale iba o tom, čo si my ako vláda myslíme, že by mali robiť. K tomu si svojvoľne vyberieme, ktorý podnik či odvetvie zachránime, zavedieme „kurzarbeit” a každý druhý mesiac spravíme tlačovku o novej dávke ľuďom.
Ja ako ekonóm však viem, aké dopady bude mať toto správanie. Výsledkom budú vysoké dane a podnikateľské prostredie, v ktorom začne zamestnávať ľudí iba blázon. A to nás dlhodobo vedie do Francúzska, kde dnes žiaden zahraničný investor, ktorý je pri zmysloch, neotvorí podnik.
Tu sa rovno dostávam aj k ďalšiemu faktoru, že socializmus k nám dnes už neprichádza z východu ako kedysi, ale zo západu. Z Nemecka či z Francúzska. A to je problém, keďže voči tomu sa veľmi ťažko argumentuje, lebo veď Nemci sú predsa bohatší ako my. Socialistické vetry k nám teda tento raz vejú zo západného jadra EÚ.