So spoluzakladateľom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS a autorom newsletteru Zlé peniaze, dobrý život sme sa rozprávali jendak o filozofickych, ako aj o praktickych témach, týkajucich sa aktuálneho vývoja ekonomiky a spoločnosti.
1. Viackrát ste sa vyjadrili, že hlavným cieľom pri starostlivosti o osobné financie je najmä prežiť všetky prípadne riziká či komplikácie, ktoré sa môžu objaviť. Na akých základných pilieroch dnes odporúčate budovať stabilné osobné financie?
U mňa je to mentálne rozdelené na dve časti. Jednu volám finančná kondička a druhú finančná hygiena. Finančná kondička je cesta, ako sa snažiť zbohatnúť čo najskôr a s čo najmenšou prácou a tomuto sa ja osobne vôbec nevenujem. Nedávam horúce akciové tipy, neodporúčam konkrétne altcoiny ani nehovorím o tom, ako prepákovať nehnuteľnosť na to, aby ste boli šťastní a pasívne bohatý.
Skôr sa špecializujem na ten druhý spomenutý bod - finančnú hygienu, čo chápem ako dlhodobo platné princípy správania sa k svojmu majetku, aby si nielen udržal svoju hodnotu, ale aby pri danom riziku dosahoval aj primeraný trhový výnos.
Preferujem názov finančná hygiena pred pojmom finačná gramotnosť, nakoľko si nedovolím o rôznych lekároch, podnikateľoch a iných ľuďoch, ktorí riešia svoju profesiu a nemajú toľko poznania vo finančnom svete, tvrdiť, že by boli negramotní.
2. Ešte nám tu doznieva boj s infláciou v post-covidovom svete. Do toho o chvíľu prídu prezidentské voľby v Spojených štátoch, ktoré sú extrémne polarizované. Pridajme verejne komunikované ambície Číny prevziať globálne opraty moci či potenciál vzniku ďalších regionálnych vojenských konfliktov vo svete. Vyzerá to tak, že svet dnes žije v očakávaní, ako dopadnú najbližšie mesiace a predpovedať teda vývoj v roku 2024 je viac ako odvážne, no akým smerom sa podľa vás ako spoločnosť vyberieme ďalej?
Keď začnem infláciou, tá bola veľmi bolestivá pre množstvo ľudí. Slovenského sporiteľa konkrétne stála 30 % jeho celoživotných úspor za posledné 3 roky. Dnes už sme však v stave s opačným problémom, keď vo vyspelom svete zaznamenávame monetárnu defláciu. Pre mňa sú to dva rôzne príbehy.
V rámci Európy sme na hranici recesie, keď najväčšou výzvou bude nájsť cestu ako znovu rozbehnúť ekonomický rast. Týka sa to aj samotného Nemecka, ktoré zaznamenalo rapídny odliv energeticko náročných podnikov a ekonomicky nerastie.
Čo sa týka Spojených štátov, hlavným faktorom budú ich tohtoročné prezidentské voľby. USA v poslednej dobe doslova odignorovali fiškálnu zodpovednosť a po pandémii sa stále nevrátili do svojej „fiškálnej” kože. Vytvárajú krízové deficity, ktoré stimulujú rast ekonomiky napriek tomu, že už žiadna kríza v okolí nie je. Bude zaujímavé sledovať, ako tento príbeh dopadne. Európa sa viac trápi ekonomicky aj politicky a USA má dnes problém opitých politikov, ktorí si aktuálne kupujú hlasy do ďalších volieb a dlh tam rastie pomerne enormným tempom. Začínajú sa už aj objavovať hlasy, či je udrzateľný. Ja si osobne myslím, že to dlhodobo udržateľné nie je, no predpokladám, že riešením v dlhšom horizonte bude opätovné tlačenie peňazí, čo bude zase znamenať stratu hodnoty dolára. Uvidíme, v akej miere.
A čo sa týka Číny, spľasla im tam bublina v nehnuteľnostiach a posledné týždne im padá aj akciový trh. Komunisti panikária a nevedia, čo majú robiť. Je to dôsledok masívnej stimulácie čínskej vlády po finančnej kríze, fiškálnej aj monetárnej. Čína si vytvorila bubliny a aktuálne platí za svoje chyby. Momentálne som sám zvedavý, ako tieto problémy vyrieši, a či sa vráti k nejakému zdravému rastu alebo to bude naopak znamenať návrat k centráne riadenej ekonomike, čo by bola veľmi zlá správa pre všetkých tamojších investorov.
Za všetko hovorí aj nominálny výnos čínskeho akciového indexu, ktorý sa od roku 1992 rovná nule, pričom čínska ekonomika za totožné obdobie narástla viac ako 42-krát. To je pekná ilustrácia toho, že nie je akcia ako akcia. Bez dodržiavania vlastníckeho práva akcia nemusí priniesť výnos ani v rýchlo rastúcej ekonomike.
3. V nedávnych rozhovoroch ste spomenuli, ako sa mierne obávate toho, že ste sa v socializme nielen narodili, ale možno v ňom aj zomriete. V čom vnímate najväčšie riziká naplnenia tohto scenára? Existuje ešte spôsob, ako sa dostať z tejto cesty?
Tento môj pesimizmus začal cez pandémiu, keď som bol súčasťou rôznych poradných výborov a krízových skupín. Tam som spozoroval ochotu inklinovať k riešeniam, ktoré boli štandardom za socializmu, keď ľuďom prikážeme, čo budú robiť a nebudeme ich informovať o úplnej pravde, ale iba o tom, čo si my ako vláda myslíme, že by mali robiť. K tomu si svojvoľne vyberieme, ktorý podnik či odvetvie zachránime, zavedieme „kurzarbeit” a každý druhý mesiac spravíme tlačovku o novej dávke ľuďom.
Ja ako ekonóm však viem, aké dopady bude mať toto správanie. Výsledkom budú vysoké dane a podnikateľské prostredie, v ktorom začne zamestnávať ľudí iba blázon. A to nás dlhodobo vedie do Francúzska, kde dnes žiaden zahraničný investor, ktorý je pri zmysloch, neotvorí podnik.
Tu sa rovno dostávam aj k ďalšiemu faktoru, že socializmus k nám dnes už neprichádza z východu ako kedysi, ale zo západu. Z Nemecka či z Francúzska. A to je problém, keďže voči tomu sa veľmi ťažko argumentuje, lebo veď Nemci sú predsa bohatší ako my. Socialistické vetry k nám teda tento raz vejú zo západného jadra EÚ.
4. Sám som fanúšikom histórie. Je pre mňa fascinujúce neustále objavovať, koľko múdrosti nám ľudia žijúci pred nami zanechali. Hovorí sa, že kto sa z histórie nepoučí, bude si ju musieť zopakovať. Rovnako vo svojej knihe Zlé Peniaze varujete pred opakovaním prešľapov z minulosti, najmä zo strany vlád a regulátorov. Z ktorých prehreškov na finančnom trhu sa dodnes nevieme poučiť a opakovane ich prehliadame?
Hlavný míľnik vnímam vo finačnej kríze z roku 2008, ktorá priniesla dve veci.
Po prvé, naštrbila u ľudí vieru v spravodlivý systém, kde je poctivou prácou možné dosiahnuť blahobyt. Verejnosť totiž počas spomínanej krízy zrazu u tých najpovolanejších zbadala paniku a bezradnosť, ktorá vyvrcholila záchranou najväčších finančných inštitúcií z verejných zdrojov.
Druhým bodom bol oveľa razantnejší vstup štátu do ekonomiky, ktorý platí dodnes.
Keby napríklad taká Európska centrálna banka nakupovala talianske štátne dlhopisy pred finančnou krízou, šlo by to s veľkou pravdepodobnosťou na ústavný súd. Dnes je to už úplne normálna vec. Naše spoločné peniaze sa používajú na záchranu iných štátov.
5. Samozrejme, krízy boli vždy súčasťou nášho sveta. Keď sa teda v spojitosti s potenciálnymi rizikami bavíme o téme osobných či rodinných financií, aké nástroje má bežný človek v rukách v dobe väčšej neistoty s cieľom ochrániť si vlastný majetok?
V prvom rade je to diverzifikácia, čiže v ideálnom prípade využitie všetkých štandardných nástrojov. V praxi to znamená mať nejakú nehnuteľnosť, hotovosť, zlato ako poistku voči potenciálne horším scenárom a potom, samozrejme, potrebujete výnos, a teda akcie. Pričom najväčšiu rezervu u Slovákov vnímam najmä pri tom poslednom bode. Napriek tomu, že americké akcie dnes vnímam ako nie práve najlacnejšie, mať ich je z môjho pohľadu stále menšie riziko ako nemať žiadne.
6. Existuje všeobecne akceptovaný názor, že globálne akciové indexy budú dlhodobo, napriek dočasným výkyvom, už iba rásť. Vynašli sme „perpetuum mobile”?
Stále verím, že tomu tak bude, nie však automaticky na tých kratších horizontoch, čo v mojom prípade znamená menej ako 10 rokov. Na horizonte 30 rokoch by však akcie s veľkou mierou pravdepodobnosti mali byť vyššie ako dnes a ponúknu relatívne zaujímavý priemerný výnos. Dôvodom môjho optimizmu je, že centrálne banky budú naďalej zachraňovať vlády tlačením peňazí a tým pádom kaziť dolár aj euro, vyrábať inláciu a rast cien aktív. Aj tu preto opäť pripomínam tému diverzifikácie.
"Vlastniť dnes akcie je stále menšie riziko ako nemať žiadne."
7. Ešte jedna technická otázka smerom k menovému riziku. Za mojich tridsaťtri rokov som zažil 3 rôzne meny – česko-slovenskú korunu, slovenskú korunu a euro. Čakajú nás v budúcnosti podľa vás ďalšie extrémne denominácie?
Častou námietkou voči zlatu je dnes argument, že už predsa žijeme v modernej ekonomike, v ktorej sa už nemôže nič stať. Nad tým sa vždy musím len pousmiať. Stačí sa pozrieť na Cyprus v roku 2013, kde bol zákaz pohybu kapitálu a z každého eura v banke nad 100.000 si vláda zobrala 50 %. Nečakať teda ďalšiu menovú reformu alebo novú menu v horizonte dekád je podľa mňa naivné. Určite odporúčam poistiť si tieto katastrofálne riziká. Potom môže byť človek optimista a žit si svoj krásny život.
Stačí si len všimnúť momentálne obrovské dlhy politikov, ktorí nevedia, čo s nimi. Automatická odpoveď na otázku, kto to všetko zaplatí, je podľa mňa jednozančná – my všetci. Dobu, keď nám vlády opätovne vezmú pomernú časť našich úspor cez infláciu teda podľa všetkého ešte v budúnosti môžeme očakávať.
Pomôcť vie aj schopnosť naučiť sa pracovať s bitcoinom, ktorý sa stále môže ukázať ako alternatívna pamäť dobrých skutkov.
8. Môže proti pripadným rizikám mien pomôcť digitálizacia mien, napríklad pomocou pripravovaného digitálneho eura? Bude mať pre bežného občana nejakú pridanú hodnotu v porovnaní s dnes už etablovanými kryptomenami ako bitcoin či ethereum?
Nebude. Digitálne euro je riešenie problému, ktorý neexistuje a mnoho ľudí si zároveň neuvedomuje, že my dnes už digitálne euro v praxi máme. Keď dnes zaplatím platobnou kartou, platil som digitálnym eurom.
Digitálne euro dnes teda vnímam skôr ako hrozbu, lebo väčšia kontrola pre štát znamená menej slobody pre ľudí. Jeho vznik má jasný scenár. Po jeho zavedení príde snaha zakázať a ilegalizovať všetky ostatné alternatívy.
Naopak, tu vidím výhodu kryptomien. V čase, keď budeme musieť zase zachraňovať bankový systém za naše peniaze, je možné vďaka bitcoinu mať možnosť voľby a používať aletrantívnu menu, ktorá nebude tak rýchlo strácať hodnotu.
9. Na záver poďme viac do praxe. Čo dnes teda poradiť mladým ľuďom, ktorí tento rok začnú zarábať svoje vôbec prvé výplaty? Ako si majú nastaviť svoje finančné návyky, respektíve očakávania, do budúcnosti?
Človek by v ideálnom prípade nemal začínať s dlhom. Z môjho pohľadu sa tiež u mladých ľudí stále podceňuje hľadanie životného smerovania, ktoré pracovne nazývam „Karpišova svätá trojica“. Jej cieľom je nájsť prienik troch množín: niečo, čo človeka baví, niečo v čom je relatívne lepší od ostaných a niečo, čo je užitočné. Ak totiž tieto tri veci človek spojí, je veľká šanca že bude v živote šťastný a bohatý.
Ja teda vidím úlohu mladého človeka najmä v experimentovaní, v hľadaní a v skúšaní, až kým nenájde prienik týchto troch množín. Hovoríme o investícii do svojho vlastného ľudského kapitálu, kde výnos vie byť rádovo vyšší ako akékoľvek výnosy na burze.
Tam dnes viete dlhodobo reálne získať 6-7 % ročne. Akonáhle však človek nájde svoju trojicu, vie zbohatnúť oveľa skôr. Lebo v korporátoch ani v S&P 500 sa nebohatne tak rýchlo ako v úspešnom podnikaní. Najviac možností podnikať má práve mladý človek, keďže vo väčšine prípadov na neho ešte doma nečakajú hladné deti ani hypotéka. Samozrejme, týmto neútočím na korporát. Mladý človek po škole sa tam vie veľa naučiť. Nech tam však zbytočne nezamrzne.
10. Aktuálne predpovede hovoria o tom, že dnešná generácia 30-tnikov a 40-tnikov strávi na dôchodku v priemere viac ako 20 rokov. Donedávna bol takýto dlhý život bez príjmu pre väčšinu ľudí ťažko predstaviteľný. To, samozrejme, nutne otvára tému potreby budovania si vlastného kapitálu k zachovaniu si kvality života v starobe. Akým spôsobom sa dnes mladý človek dokáže najefektívnejšie pripraviť na toto obdobie?
Základ vidím v plánovaní. Ak som príčetný človek, pravdepodobne chápem, že jedného dňa dospejem do štádia, keď už nebudem chcieť či dokonca môcť ďalej pracovať. Inými slovami, môj produkčný kapitál sa postupne odpíše. Práve preto je dôležité celoživotné investovanie. Z tohto hľadiska sú kľúčové akcie, ktoré majú predpoklad exponenciálneho rastu na horizonte 30-40 rokov, vďaka čomu vedia zázrakom aj z relatívne nebohatého človeka urobiť na staré kolená milionára. Pričom dnes je táto možnosť dostupná pre každého Ak si dnes Slovák vie odložiť 100 eur mesačne do akcií po dobu 40 rokov, vie si vytvoriť majetok pol milióna eur. Netreba to teda podceňovať. Ekonomika sa o neho vie na dôchodku veľmi dobre postarať.
11. Dnes už poznáme viaceré cesty, ako ľuďom pomôcť k zdravším osobným financiám. To isté platí napríklad aj v prípade odporúčaní smerom k zdravšiemu životnému štýlu. Existuje však stále iba veľmi malá časť populácie, ktorá dokáže správne rady implementovať do svojho každodenného života. V čom vnímate hlavný rozdiel medzi tými, ktorí správne princípy dokážu aplikovať v praxi a tými, u ktorých implementácia zlyháva?
Z môjho pohľadu vie byť aj samotné prílišné vzdelávanie, čítanie či konzumovanie obsahu častokrát spôsobom, ako si človek odďaľuje potrebné aktivity. Veľa ľudí aj vie, čo treba urobiť, no neistota ich vedie k pocitu, že sa toho musia ešte najprv veľa naučiť, kým konečne začnú. Odkladajú niečo, čo vedia, že by mali spraviť. No informácie bez akcie sú len blúznenie. Informácia je hodnotná iba vtedy, ak niečo na jej základe vo svojom živote zmeníme. Inak pre nás nema význam. Samozrejme, platí aj opak, keď akcia bez informácie môže priniesť chaos. To tiež nie je úplne optimálne. Skôr mám však pocit, že väčšina ľudí má tendenciu nasledovať ten prvý príklad - radi zbierajú informácie, no neradi menia to, čo robia vo svojom živote.
Vďaka za tento inšpiratívny rozhovor.
Ak ste to dočítali až sem, pravdepodobne ste v článku našli zaujímavé a hodnotné informácie. A v tom plánujem pokračovať aj naďalej 😊
Jurajov web s jeho ďalšími tipmi smerom k finančnej hygiene nájdete tu:
Odber môjho obsahu zase získate na mojom webe, kliknutím sem.
A to je na dnes všetko.
Nateraz prajem veľa rozumných rozhodnutí.
Boris