Existuje ilustrácia sveta okolo nás, ktorá sa nazýva tzv. Distribučná hra chudoby. V praxi je možné predstaviť si túto hru s troma hráčmi, v ktorej sa pracuje s jednoduchým pravidlom: Celkový majetok (alebo príjem) týchto troch hráčov bude rozdelený tak, ako sa väčšina hráčov (v tomto prípade ktorýkoľvek dvaja hráči) rozhodnú. Výsledkom hry je stav, kedy dvaja chudobnejší hráči požadujú podiel na majetku toho tretieho - najbohatšieho. A to všetko pod zámienkou zneužitia termínov akými sú solidarita, ľudskosť či empatia.
Samozrejme, daná hrá môže byť hraná viacerými hráčmi či skupinami. Vždy však skončí rovnako. Najchudobnejšia väčšina hráčov sa spojí proti tým najbohatším. A demokratická väčšina následne rozhodne. Bez pocitu viny, s využitím morálnej ilúzie rovnosti, ktorá je však iba ľudským konštruktom, nemajúcim žiadny pragmatický základ.
Výsledkom hry je stav, kedy dvaja chudobnejší hráči požadujú podiel na majetku toho tretieho - najbohatšieho.
Pritom si stačí uvedomiť iba jednu vec: Ak od zajtra rozdelíme majetok medzi všetkých rovným dielom, do pár rokov medzi nami zase budú ľudia bohatší a tí ďalší bez peňazí. Tí bohatší totiž opätovne začnú riskovať, testovať, skúsať a ponúkať služby, za ktoré ostatní budú ochotní zaplatiť. A tí menej šikovní zase raz prídu o všetko alebo sa stanú obeťami skratiek, marketingu či prílišného míňania.
A "morálne" naťahovanie rúk smerom k bohatým začína odznova.
Ak sa bude hra opakovať, role bohatých sa časom budú striedať. Koniec hry však bude stále rovnaký. Aj preto sa dnes na výhru vo voľbách stále viac zneužíva apel na dosiahnutie rovnosti, spolu so zneužitím pojmov ako napríklad verejný záujem. Vďaka týmto pojmom sa totiž socialisti môžu dokonca cítiť ako dobrí ľudia. Pričom zdravý rozum predsa nemôže žiadnemu človeku dovoliť stotožniť sa s predstavou, že dávať jednému na úkor druhého je aktom spravodlivosti.
Napriek tomu majú socialisti výhodu. Lebo na prvý pohľad nepôsobia ako zlodeji, ale skôr ako dobrí ľudia, keďže pomahajú nešťastným a chudobným. Nešťastným dodávajú sebavedomie, chudobným stavajú domy a dávajú im viac peňazí. A všetci ostatní, ktorí s týmto systémom nesúhlasia, sú potom automaticky sebeckí a bezcitní. Preto sa ekonomický ľavičiar pri svojom oponentovi paradoxne cíti ako morálne lepší človek.
Pričom oponent žiada iba svätý pokoj. Aj on si možno prechádza ťažším obdobím, či sa v niektorý deň cíti nesvoj. V týchto prípadoch však nenaťahuje ruku na pomoc od spoločnosti alebo štátu (samozrejme s výnimkou naozaj tragických prípadov). Oponent totiž verí, že ľudia majú schopnosti, dokážu sa správne rozhodovať a môžu sa z nich preto stať produktívni občania. A že sociálny systém síce ľuďom navonok pomáha, no zároveň im obrovsky škodí. Lebo ked už ľudia nebudú hladní a nebude im zima, začnú automaticky požadovať viac. A keďže sú od štátu závislí pri svojich základných potrebách, nie sú samostatne schopní dosiahnuť svoje ďalšie ciele. Zostali v mentálnej pasci.
Je preto až neuveriteľné, koľko ľudí sa s touto filozofiou povrchovo uspokojí bez toho, aby si uvedomili jej dôsledky. Dokonca sa zase postupne stáva modernou. Netreba ale zabúdať na to, že nezainteresovaný úradník nikdy nevychová lepšieho občana tým, že mu anonymne prepošle časť daní. Ono totiž nestačí mať dobrý úmysel. Na uskutočnenie dobrého úmyslu musí existovať aj reálny mechanizmus, ako ho dosiahnuť. Už samotný Adam Smith pred vyše 240 rokmi popísal, akým spôsobom sa buduje prosperita. K vlastnému zbohatnutiu je najférovejšie prísť vtedy, ak ostatným ponúknete užitočné veci (či služby), za ktoré sú ochotní zaplatiť. Snaha o vlastné dobro je teda transformovaná požadovanej pomoci verejnosti (win-win).
Povedané inak, socialista by nemal každý svoj neúspech a každý svoj zvýšený výdaj chápať ako porušenie svojich práv či ako zlyhanie vlády. Ani ako dôvod zvoliť nabudúce niekoho, kto z peňazí ostatných nedopustí jeho nespokojnosť.
Slovami Ayn Randovej: "Najlepšia cesta, ako pomôcť chudobným, je nebyť jedným z nich."
V celom západnom svete (česť výnimkám) sa však v poslednom storočí postupne viac a viac ponárame do spoločensky akceptovaného systému Distribučnej hry chudoby. Pod zámienkou progresu. Pričom výsledok je úplne opačný.
Lebo keď človeku vezmete prevzatie zodpovednosti za svoj vlastný život, prestane používať svoje schopnosti a stane sa z neho len taký malý ukričaný a neschopný aktivista, ktorý už nepoužíva rozum a ruky, ale narieka vždy, keď sa necíti dobre.
Rovnako ako bábätko v jasliach.
Boris
FINANCIE KONZERATÍVNE ✅
Všetky ďalšie články nájdeš na mojom webe.
Nechaj tam odber a získaj update vždy, keď napíšem niečo nové
Ďalšie články na čítanie:
- Nachádza sa akciový trh v bubline?
- 3 najčastejšie dôvody prečo pri investovaní prichádzaš o peniaze
- Čo ak sa dožiješ 100 rokov? Ako to finančne zvládneš?
- Aké veľké finančné sebavedomie máš? Pracuješ lebo musíš alebo pretože chceš?
- Rozhovor s JURAJOM KARPIŠOM: Socializmus k nám už prichádza aj zo západu