„Odkud pocházíte?“
„Z Buffala."
„Máte rodinu?
„Asi ano. V Buffalu.“
„Asi ano?“
„Odešla jsem od nich."
„Proč?“
"Zistila jsem, že jestli chci něco v životě dokázat, musím od nich co nejdál.“
„Proč? Co se stalo?“
Nic se nestalo. Nikdy se nic nedělo. Nebylo to k vydržení.“
„Co tím myslíte?“
„No, oni... ale co, povím vám pravdu. Táta nikdy za moc nestál, mámě to bylo jedno a mně se časem začalo zajídat, že z celé naší sedmičlenné rodiny jsem já jediná, kdo pracuje, a že ostatním pořád nějak nepřeje štěstí. Uvědomila jsem si, že jestli nevezmu nohy na ramena, tak mě to semele a ztrouchnivím tam s ostatními. Tak jsem jednoho dne sedla na vlak a odjela. Ani jsem se nerozloučila. Rodiče nic netušili.“
„Co jste měla v plánu?“
„No, však víte – něco dokázat, někam se dostat.“
„Kam?“
„Co já vím ... lidé pořád něco podnikají.
Viděla jsem fotky z New Yorku 🏙 a pomyslela si“ – ukázala na vysokou budovu za okny taxíku zahalenými deštěm - „ty mrakodrapy někdo postavil – pořád jen neseděl a nefňukal, že v kuchyni je svinčík a že politici se hádají a že život stojí za pendrek. My byli chudí jak kostelní myši a všem to bylo jedno. Právě to jsem nemohla vystát – že jim to bylo úplně fuk. Nebo jim to alespoň nevadilo tolik, aby hnuli prstem. Aby aspoň vysypali koš. A ta ženská odvedle pořád opakovala, že je mou povinností pomáhat ostatním, protože je jedno, co ze mě bude, nebo z ní nebo z kohokoli, protože stejně nikdo nic nenadělá!“
Toť úryvok z mojej obľúbenej knihy Atlasaova vzpoura, ku ktorej som sa po rokoch vrátil a prečítal si v nej svoje poznámky.
Jednoduchý príbeh, ktorý opisuje jasný fakt:
Že iba ľudia majú schopnosť vytvárať nové schopnosti.
„Nevieme síce lietať, ale vytvorili a postavili sme lietajúce stroje, ktoré letia rádovo vyššie a rýchlejšie ako vtáky.
Nevieme síce bežať ako gepard, ale máme stroje, ktoré idú oveľa rýchlejšie a zájdu oveľa ďalej, bezpečne a spoľahlivo."
A je jasné, že naša tvorivá schopnosť nemá žiadny zásadný limit.
Open-mind však nestačí.
Treba active-mind.
A k tomu všetkému vytvoriť prostredie.
Prostredie slobody, nie vykorisťovania.
Inak tí najšikovnejší z nás hodia „flintu do žita" a tú večne ufrflanú (menej šikovnú) väčšinu populácie zrazu nebude mať kto živiť a viesť.
Aj o tom píše spisovateľka Ayn Randová, ktorej knihu Atlasova vzpoura odporúčam všetkými desiatimi.
Toto jej najslávnejšie dielo v českom jazyku si môžete zakúpiť rovno kliknutím sem:
Je to síce jedna z tých dlhších kníh, o to viac sa ale poteším, keď mi napíšete svoje dojmy po jej prečítaní (na podpora@borisjankovsky.sk).
Táto kniha z roku 1957 je aktuálna dodnes.
Pre ďalšiu inšpiráciu mojej knižnice z minulých rokov klikajte sem, či sem alebo aj sem.
A ešte k tej proaktivite (active-mind), ako Ayn ďalej píše v inom svojom diele, história ukazuje, že Európan patrí svojej krajine ako majetok, a to nielen kultúrny.
Môže sa síce ozvať keď sa mu niečo nepáči a stať sa rebelom, ale myšlienka, že práve on je v krajine pánom a vláda je jeho sluhom mu je naďalej cudzia.
Naproti tomu typický Američan je nezávislejšia entita.
V emočnej rovine nepociťuje k svojej vláde žiadnu prehnanú úctu.
Aj v prípade nástupu do armády ide vždy o pocit dobrovoľného rozhodnutia slúžiť vlasti (service to the country), oproti európskej povinnosti (duty).
V zámorí vidieť vzájomný rešpekt a snahu o rovnoprávnosť. Všetky celebrity na ulici oslovíte krstným menom, prezidentov dokonca skratkami (J.F.K, či F.D.R).
Oslovenie typu “Herr Doktor Herr Schmidt” je v USA neprijateľné.
Rovnako ako príklad Veľkej Británie, kde význammý vedec či športovec nie je “vrcholne” uznaný spoločnosťou pokiaľ mu člen kráľovskej rodiny nepoklepe po ramene a hlave mečom a nezíska tak imaginárny titul rytiera.
V skratke, vnímam fakt, že typický Európan dnes emočne žije vo svete, ktorý je v jeho očiach tvorený niekým iným (sám častokrát nevie kým) a v ktorom hľadá alebo prijíma svoje miesto.
Reaktivita.
Americké vnímanie je naproti tomu najlepšie vyjadrené vetou z básne:
“The world began when I was born and the world is mine to win."
Proaktivita.
Tak teda zatiaľ dočítania :)
Boris